Koruna krásy pre Anku.
Chcem Vám napísať o jednej silnej žene Anke. Prisťahovala sa do našej dediny.
Zoznámili sme sa, občas sme prehodili zopár slov. Vždy bola pokojná a vyrovnaná
s jemným úsmevom na tvári.
Však zrazu som ju zbadala ťažko kráčať popod okná s oporou palíc so šatkou na hlave.
Pochopila som. Stislo mi srdce a začala som sa za ňu modliť.
Prešiel nejaký čas, keď som ju zbadala ako kráča trochu rezkejšie, podopierajúc sa už len
o jednu palicu. Tešila som sa a modlila za ňu.
Až raz kráčala popod okná úplne sama, dokonca niesla aj nejaký drobný nákup v taške. Veľmi som sa potešila. Možno takto prešiel rok a ja som jej vždy pri osobnom stretnutí povedala s láskou slová: „Anka, modlím sa za teba!“
A ona mi zrazu otvorila svoje srdce.
Prekonala zhubný tumor na mozgu. Prežila veľmi ťažké obdobie onkologických
liečebných procedúr. Po ťažkej operácii sa učila opäť chodiť. Povedala vzácne vety:
„To, čo bolo, je už za mnou, nemyslím na to. To bolo. Žijem to, čo je teraz. Nikdy
sa nestresuj!“ Z jej rozprávania som pocítila, že veľmi vzrástla jej viera v Boha a túžba
po Ňom. Ako to bolo aj v dnešnom čítaní: … „a bežím za tým, čo je predo mnou!“
Rozprávala mi to pokojná, vyrovnaná s jemným úsmevom na tvári, však ešte viac očistená a zušľachtená ako zlato, či železo, čo prešlo skúškou ohňa.
Prečo vlastne toto píšem? Veľmi rada by som ju potešila „korunou krásy“ od Vás.
Priznala sa mi, že nemôže nosiť umelú parochňu, pretože je operovaná na hlave a veľmi sa jej pod ňou zapaľovali rezy. Na parochňu z prírodných vlasov nemá
financie. A čo sa mi až slzy tisli do očí, keď povedala, že syn na ňu počká aj dva
roky, kým jej vlasy dorastú na silno ožarovaných miestach hlavy, kde má zničenú pokožku a nerastie jej tam ani vlások. A prečo? Aby videl svoju vzácnu mamičku s jej „korunou krásy“ šťastne ho vedúceho k oltáru.
Mária z Považia