Milý darca.
Dnes ráno, idúc do práce, tak ako vždy – počúval som vysielanie Rádia Lumen a dozvedel som sa, že istý dobrodinec ponúka 1000€ niekomu, kto si zaslúži pomoc v ťažkej životnej situácii; kto napíše zaujímavý príbeh…
Neviem posúdiť či práve ten náš príbeh – príbeh našej rodiny – si „zaslúži“ takéto ocenenie, či ako to nazvať. Ale tak či tak – skúsim napísať náš rodinný príbeh. Možno bude pre niekoho povzbudením.
Mal som vtedy 27 rokov a netušil som kam ma Pán Boh volá. Počas štúdia na vysokej škole som sa zoznámil s františkánmi a s františkánskou spiritualitou. Tá mi bola blízka už od detstva, a preto premýšľal aj o tom či nemám rehoľné povolanie. Myšlienka ma neopúšťala, a preto som jedného dňa Bohu povedal:
„Tak aby bolo medzi nami jasné, Bože. Ak chceš mať zo mňa kňaza alebo rehoľníka, tak ja sa tomu brániť nebudem a pôjdem tam, kde ma povedieš.“
A stala sa zaujímavá vec. Pocítil som, že Boh to „zobral na vedomie“, no viacej som podobné volanie nepocítil. Nastúpil som do zamestnania a žil „normálny“ život naplnený obyčajnými starosťami, aj radosťami. Tušil som, že Pán má pre mňa nachystaný svoj plán. Snažil som sa žiť sviatostným životom. Snažil som sa byť dobrým synom svojim rodičom…
A potom jedného dňa, ani presne neviem kedy to bolo, som si v šere kostola všimol dievča. Krásne dievča. Bolo mi povedomé. Zdalo sa mi, že si ju pamätám ešte z materskej školy, ale na nič bližšie som si nevedel spomenúť. Cítil som ale, že ma k nej niečo priťahuje a že musím hľadať príležitosť ako ju osloviť. Míňali sa týždne a mesiace, ale tá chvíľa neprichádzala. V duši som mal zmätok. Okrem toho sa ma ľudia z môjho okolia začali pýtať, či náhodou nepomýšľam na kňazstvo, keď sa nežením a denne chodím do kostola.
„Ako keby normálny laik praktizujúci svoju vieru automaticky musel ísť za kňaza!“ – šomral som v duchu.
A potom prišiel ten deň. Na „Troch kráľov“ som sa vybral na večernú omšu. Vybehol som z domu a bola tam! Kráčala len pár metrov predo mnou. Oblečená v červenej vetrovke, s rukami vo vreckách…
„Teraz je tá chvíľa, povedal som si.“
Zrýchlil som krok a opýtal sa:
„Môžem sa odviezť?“
„A kam?“, opýtala sa s úsmevom.
„No, tam kam ideš aj ty.“, znela moja odpoveď.
A to bol začiatok našej spoločnej cesty životom. Prešli ďalšie týždne a mesiace a my sme obaja vo vnútri cítili, že to stretnutie nebola náhoda; že sa poznáme už veľmi dávno. Ja som sa zamiloval a s istotou som spoznal, čo je mojím povolaním.
„Bože, daj mi ju a ja sa ti do konca života nebudem vedieť dostatočne poďakovať.“
– vyslovil som raz v modlitbe. A Boh moju modlitbu vypočul. Po troch rokoch sa Zuzana stala mojou manželkou. Ale Boh ma doslova „vzal za slovo“. Začiatky spoločného života boli krásne a my sme obaja cítili, že svoje šťastie si nemôžeme nechávať len sa mi pre seba. Niekomu sa to možno v dnešnej vypočítavej dobe, keď ľudia chcú mať všetko dopredu naplánované, zdá naivné, ale my sme sa bez zábran otvorili novému životu. Cítili sme, že toto má byť vyjadrením vďaky Bohu za náš vzťah.
A Pán odpovedal. Ani nie rok po svadbe sa nám narodilo prvé dieťatko. Dievčatko čiernovlasé a krásne ako obrázok. Čo na tom, že byt je nezariadený a peňazí niet nazvyš? Veď Pán nás určite nenechá bez pomoci!
O dva roky sa nám narodila ďalšia dcérka. Zdravá a dobrá, ktorá ako keby od narodenia vedela, že rodičia sú niekedy slabí, nevládzu a treba im pomáhať svojou dobrotou. Dodnes je našou najväčšou pomocníčkou v domácnosti.
Vtedy som si postupne začal uvedomovať, k čomu ma Pán Boh povolal. Na čo ma roky trpezlivo pripravoval. Že manželská láska nie je iba o radostiach, ale hlavne o každodennom sebaobetovaní a sebadarovaní. Žili sme od výplaty k výplate a dievčatá nám dávali riadne zabrať. Chtiac-nechtiac sme sa museli obmedzovať a s bolesťou na vlastnej koži sme pociťovali, že súčasná spoločnosť nemá veľké pochopenie ani podporu pre rodiny s deťmi. Cestou do práce som zaspával v autobuse a modlil sa, aby sme to vydržali.
„Vieš čo by som od teba ešte chcela?“, opýtala sa ma raz po návrate z práce moja manželka?
„Chlapčeka.“
Bol som dojatý, lebo som na nej videl, aké ťažké je pre ňu byť s deťmi väčšinu času sama – odkázaná vo všetkom na mňa a na pomoc rodičov, ktorých sme našťastie po celé tie roky mali blízko pri sebe.
A Pán zas vypočul naše želanie. Po pol roku od narodenia našej druhej dcéry sme zas čakali. Bolo to veľmi krásne, ale bolo to aj veľmi ťažké. Mladšia dcéra sa učila chodiť a moja milovaná manželka sa jej nevládala venovať, lebo náš prvorodený syn hral v jej lone hokej. Neskôr sa aj skutočne stal hokejistom, ale o tom sme vtedy ešte samozrejme nemohli tušiť. Netušili sme ani to, že náš počet sa jeho narodením neuzavrel. Pán si asi povedal, že jednému chlapcovi by v našom trojizbovom byte bolo smutno, a tak po troch rokoch pribudol ďalší syn.
A tak sme so štyrmi deťmi, s narastajúcimi finančnými a z toho vyplývajúcimi rodinnými problémami, spoznávali veľkosť nášho povolania, i to že Pán má niekedy svojský zmysel pre humor, keď naše modlitby vypočuje okamžite a so všetkými následkami.
A potom prišiel sen, ktorý sa stal skutočnosťou!
V čase keď som si myslel, že už hádam stačilo, sa mojej vymodlenej manželke prisnila tretia dcéra. Myslel som si, že žartuje a že žartuje aj náš Pán.
„Veď nemáme kde bývať a nemáme poriadne z čoho žiť.“, hovoril som obom.
Pán však nežartoval. Za necelý rok som v náručí držal tretiu dcéru. Nevedel som čo s nami bude, ale dnes som si úplne istý, že ju tu sám Boh chcel mať. Tak ako tu chcel mať každé z našich piatich detí. Tak ako tu chcel mať mňa, moju ženu a každého jedného človeka na Zemi. Že nie my máme rozhodovať o bytí či nebytí, ale jedine On. Jedine On je Boh a Pán a my ľudia svojim plánovaním a častokrát aj prílišným špekulovaním všetko len kazíme.
Päť detí za deväť rokov. To je naša bilancia. Dodnes nechápem, ako to moja žena zvládla. Nechápem ani to, ako sme to zvládali obaja – postarať sa o každé dieťa. Pán sa staral, ale my sme vždy boli „na hrane“. Jednak fyzicky, psychicky, ale aj „vzťahovo“. Ani naše najbližšie okolie nechápalo, „prečo sme sa tak rozhodli keď na to nemáme“. Veru! Ťažko sa dnes vysvetľuje, že to nie my, ale Boh rozhoduje a my sme (presnejšie – mali by sme byť) len jeho nástrojmi. Ťažko sa tiež vysvetľuje aj neutešená finančná a celková materiálna situácia, v ktorej sa nachádzame. Stále bývame v trojizbovom byte. Stále máme problém prežiť od výplate k výplate, hoci sme obaja zamestnaní.
Našťastie sme nie raz stretli dobrodincov, ktorí sa nás na nič nepýtali. Dobrodincov, ktorí rozumeli a pomohli v pravej chvíli.
Možno to tak bude aj teraz.
Eduard, ale pre rozhlasových poslucháčov radšej František (moje birmovné meno).